Kronika komika 2

Po prvých hrách (Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z, Pitva, Z duba spadol, oddýchol si, Pŕŕŕ a Jááánošííík), ktoréobsahovala Kronika komika 1 (Ikar 2003), autor predstavuje päť ďalších hier Radošinského naivného divadla: Človečina, Alžbeta Hrozná, Hrob lásky, Rozprávka o tom, ako žijeme dodnes, ak sme nepomreli a Slovenské tango. Každej publikovanej hre predchádza Zopár slov o... o tom, ako hra vznikala, ako sa skúšala, čo všetko – veselé i smutnejšie – súviselo s jej uvedením, kde všade a za akých podmienok sa hrala a kto v nej účinkoval. Čítať ďalej ↓

A tak sa pred čitateľom otvárajú roky 1971 – 1979, začínajúce sa „utajenou“ premiérou tragifrašky Človečina v Klube mladých v Radošine 14. novembra 1971, ktorá napriek zákazom normalizačných politikov a vďaka húževnatosti „radošincov“ víťazne prešla mnohými scénami od Michaloviec po Prahu a stala sa legendou... - a končiace sa premiérou hry o citovom živote futbalového rozhodcu Slovenské tango 28. mája 1979. Pútavý príbeh divadla dotvárajú fotografie z inscenácií i zo zákulisia a úsmevné perovky akademického maliara Svetozára Mydla. Elegantná grafická úprava knihy je dielom Viery Fabianovej. Pravda, 9.1.2005 Rozhovor s autorom Stanislav Štepka: Ruky píšu, čo hlava vymýšľa Čestná prehra? Dve slová s otáznikom si zapísal Stanislav Štepka do svojej kroniky 25. decembra 1963 po prvej premiére Radošinskéhonaivného divadla v kultúrnom dome v Radošine. Z amatérskeho súboru sa medzičasom stalo profesionálne a úspešné divadlo, ktorému tlieskali diváci po celom svete. Na Vianoce oslávia radošinci 45. narodeniny. Stanislav Štepka Autor: Robert Hüttner, Pravda \\Divadlo mi dalo zmysel života i veľa pekných ľudských príležitostí a spochybnilo naivnú ilúziu, že divadlom možno meniť svet,\\' hovorí dramatik, textár, scenárista, herec a režisér Stanislav Štepka, ktorý Radošinské naivné divadlo založil. Štyridsiate piate narodeniny divadla oslavujete premiérou päťdesiatej hry: Niekto to rád slovenské. Čo vás primalo písať o zabudnutom Jozefovi Murgašovi? Roky ma vzrušoval životný príbeh tohto skvelého Slováka. Už na začiatku 80. rokov som chcel o ňom napísať hru, ale nenabral som odvahu – brzdila ma úcta a pokora pred jeho neľahkým osudom. Vynálezca a kňaz Jozef Murgaš sa najprv skusmo objavil v hre Ako sme sa hľadali aj v televíznom kabarete Hosť do domu. Až vlani na Vianoce prišla chvíľa, keď som si povedal – oprobujem to. A ste spokojný? Murgaš a jeho búrlivý životný príbeh s vynikajúcou hudbou Ľubice Čekovskej a v réžii Juraja Nvotu konečne uzrel svetlo sveta na našom javisku. Mám z toho veľkú radosť nielen ja, ale tuším najmä naši diváci. Hlava teda stále neprestala písať. Nestrašte! Zatiaľ je všetko, chvalabohu, takto: ruky píšu, čo hlava vymýšľa. A spomeniete si ešte na premiéru prvej hry Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z? Od rána skúšame v mrazivej sále texty a s miestnou hudobnou skupinou Lux aj piesne. Nie je mi všetko jedno - po prvý raz na Vianoce namiesto ,,poriadnej vianočnej hry\\' máme uviesť moju ,,satiru na naše a cudzie tváre v štyroch podobách: anjeli, kone, ryby, vlci\\' s piesňami kapelníka Ľudovíta Machoviča a jeho populárnej miestnej skupiny. Po litániách poobede zahráme predstavenie pre deti, ktorým sa tuším najviac páčia naše husacie krídla v úvodnej scénke. Ešte nemáme trému, vravíme si: deti sú deti... Večer hráme pred plnou sálou Nemé tváre našim rodinám, známym a vôbec Radošinčanom, ktorí čakajú všetko iné, len nie to, čo vidia na javisku. Odmenia nás ,,nemými tvárami\\' a meravým tichom, ktoré mi v podstate na tri roky zatají dych a spochybní sebavedomie. Teda až do druhej hry Pitva. Čo vám vtedy povedala mama? V tridsiatych rokoch bola v Radošine vychýrená herečka - tragédka... Pre ňu bola javisková premiéra v mojom divadle dosť veľkým sklamaním. V noci po predstavení som ju našiel doma pod perinou s naširoko otvorenými očami: Preboha, čo to bolo? Vravím jej: Mam