Izba

Neraz sa hovorí, že deti majú vždy pravdu. Aj preto úlohou rozprávača svojho trpkého príbehu zverila Emma Donoghuová päťročnému chlapcovi.

Jack je mimoriadny rozprávač hneď z niekoľkých dôvodov: vyrastá v prostredí izby, záhradného domčeka prebudovaného na nedobytnú pevnosť, izolovaný od vonkajšieho sveta. Od svojho narodenia nikdy nebol „vonku“ a pozná iba predmety, s ktorými prichádza do styku vo svojej nedobrovoľnej cele. Poznanie o svete nadobúda iba prostredníctvom niekoľkých detských kníh a detských televíznych seriálov. Všetko, čo je mimo izby, je televízne, jedine izba je skutočná. Jeho výlučným medziľudským vzťahom je vzťah k rovnako uväznenej a týranej matke. Pravdaže, tento nielen materský, ale aj priateľský vzťah mu umožňuje duševne dozrievať oveľa rýchlejšie, než dozrievajú jeho rovesníci, a tak nás nemôže prekvapiť, že hoci má iba päť rokov, vie nielen čítať, písať a počítať, ale vie aj prekvapujúco presne a hodnoverne svoj príbeh vyrozprávať. Donoghuová „vonkajší svet“ chvíľami paroduje – najmä televízne interview s chlapcovou matkou a úryvky z novín, ktoré nastoľujú krivé zrkadlo všetkým necnostiam bulvárnej publicistiky, ale aj nezrozumiteľné mudrovanie psychiatra či čudne usporiadané pomery v rodine chlapcových starých rodičov. Ani chvíľu však nenecháva čitateľa v pochybnostiach, že matka a syn po „veľkom úteku“ začínajú nový život s optimistickou perspektívou. Preložil Jozef Kot.