Medúšik Rozprávky z kazateľnice

Na každú rozprávku sú potrebné deti. Teda aspoň jedno, ale čím viac, tým lepšie.

Rozprávka bez detí neexistuje. Ja som však katolícky kňaz a svoje deti nemám. O to viac času mi tak ostáva na ostatné. Deti pre túto rozprávku som našiel v kostole v Palárikove. Pri svätých omšiach som čítal v ich očiach, že túžia byť dobré. Preto som sa rozhodol, žeim v tom pomôžem. A tak sa narodil Medúšik: včielka nezbedná a zvedavá, ako sú aj deti, ale aj medonosná, lebo vždy a všade hľadá to, čo je dobré a sladké. Keď som sa stretával s deťmi, jeho príbehy sa mi samy rodili v hlave a potom som im ich rozprával v nedeľu v kostole. Bez detí by tu teda Medúšik isto-iste nebol a za to im zo srdca ďakujem. Ale Medúšik by nebol Medúšikom, keby jeho príbehy neobliekla do nádherného farebného kabátika moja kamarátka, susedka a skvelá maliarka Katka. Aj jej patrí moja veľká vďaka za to, že sa Medúšik na vás usmieva zo stránok tejto knižky. A nakoniec sa chcem poďakovať za Medúšika všemohúcemu Bohu, ktorý nás všetkých dal dokopy: deti, Katku, mňa a veľa ďalších ľudí, čo na tejto knižke pracovali. Ale teraz už dajte pozor: Medúšik totiž práve letí na návštevu k vám.