Plávam, plávaš, plávame! Hovoria si ľudia, zvieratká, rastliny aj všetky veci na stránkach tejto knižky, ktoránie je ničím iným, ako knihou o plávaní. To, že toto vodné umenie ovládajú ryby či morské panny, to je nad slnko jasné.

Po prvých hrách (Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z, Pitva, Z duba spadol, oddýchol si, Pŕŕŕ a Jááánošííík), ktoréobsahovala Kronika komika 1 (Ikar 2003), autor predstavuje päť ďalších hier Radošinského naivného divadla: Človečina, Alžbeta Hrozná, Hrob lásky, Rozprávka o tom, ako žijeme dodnes, ak sme nepomreli a Slovenské tango. Každej publikovanej hre predchádza Zopár slov o... o tom, ako hra vznikala, ako sa skúšala, čo všetko – veselé i smutnejšie – súviselo s jej uvedením, kde všade a za akých podmienok sa hrala a kto v nej účinkoval.

„Vedl mě osud. Psal se rok osmistý sedmdesátý osmý, bylo mi jednadvacet let a věřil jsem, že jsem schopen dosáhnout svým mečem všeho na světě…“ Po vítězství v bitvě u Ethandunu má Uhtred z Bebbanburgu věru co slavit: šiky nepřátelských nájezdníků byly rozprášeny a Alfredovo království Wessex přežilo z nemalé části právě jeho přičiněním.