Veselý pohreb

Príbeh plný brilantného absurdného humoru. Námetom na posledné dielo vo svojej tvorivosti mu je jeho vlastná smrť.

V rozpálenom newyorskom byte zomiera ruský emigrant, výtvarník, obklopený všetkými ženami, ktoré hrajú či zohrali úlohu v jeho živote. Príbeh bohémskej komunity ruských Židov v New Yorku. &lt,!--[if !supportLineBreakNewLine]--&gt, &lt,!--[endif]--&gt, Veselý pohreb sa odohráva v New Yorku v čase ruskej perestrojky a Ulická ho situovala do podkrovného ateliéru ruského emigranta, maliara Alika. Tu sa to hmýri emigrantmi, najmä ženami, ktoré chodia nahé, lebo v byte i vonku vládne strašná horúčava. Celá táto trma-vrma vznikla preto, že Alik leží na smrteľnej posteli a húfy emigrantov sa prišli s ním rozlúčiť. On je aj ústrednou postavou príbehu, či skôr príbehov, ktoré majú za sebou všetci prítomní a ktoré autorka príliš nerozvádza, pretože by mohli byť materiálom na ďalšie romány. Spája ich len Alik, neúnavný milovník i miláčik žien, zhromaždených teraz okolo jeho lôžka a ochotne mu pomáhajúcich v posledných chvíľach jeho života. Alik trpí ťažkou dystrofiou svalstva, no z nemocniceušiel, lebo tam sa mu nechcelo zomrieť, kým v tomto podkrovnom byte, kedysi skladisku, sa cíti doma, medzi svojimi. A tých „jeho“ je naozaj hojne: tmolí sa tu jeho manželka Ninka, ťažká alkoholička, milenka Irka, s ktorou má autistickú dcéru T-shirt, ďalšia milenka Valentína, liečiteľka Maria Ignatevna, Talianka Giojka – až neprehľadné množstvo osôb, ktoré sú v deji skôr iba prezentné ako prezentované. Základný problém spočíva v tom, ako prinútiť Alika, aby sa dal pred smrťou pokrstiť. Táto utkvelá myšlienka skrsla v hlave jeho manželky Ninky, ktorá použije najrozličnejšie fígle, aby polomŕtveho presvedčila o nevyhnutnosti krstu. Nakoniec sa pri ňom stretne pravoslávny kňaz i rabín. Samotný krst však uskutoční manželka Ninka. Na druhý deň Alik zomrie, keď však predtým Ninke povedal, že celkom vyzdravel. Vrcholom všetkého je kar. Podobá sa viac na bakchanálie než na smútočnú rozlúčku, lebo T-shirt pustí na žiadosť nebohého magnetofónovú pásku s nahrávkou Alikovho hlasu, vyzývajúceho zhromaždených, aby pili a zabávali sa, lebo ich mal všetkých rád. Ulická posunula román do absurdity, hoci v podstate podáva správu o živote ruskej emigrácie i o tom, ako prijíma prevratné udalosti v Rusku. Zvolila si zvláštny postup, lebo spočiatku sa v tom bohémskom prostredí vyskytujú postavičky, o ktorých by sme chceli vedieť viac, ale autorka situáciu chaotizuje príchodom ďalších postáv. Až v druhej časti knihy nachádzame opačný postup, keď miestami uvedie priam curriculum vitae niektorých účinkujúcich. Slovo účinkujúci používam zámerne, lebo je tu veľa teatrálnosti i kulisovosti. Ba ešte aj namiesto toho mŕtveho leží v márnici „nádherne nalíčená bábka“. Román pôsobí celkovo ako mätež krikľavých i menej krikľavých scén, situácií, epizód. Pohreb nie je veselý, no ani smutný. SME