Cyprián Majerník

Majerníkov groteskný, občas až krutý pohľad na realitu slovenskej dediny a následne na parížske a pražské veľkomesto bol v jeho ponímaní a podaní v slovenskom výtvarnom umení tohto obdobia ojedinelý jav. V jeho neskoršej tvorbe sa objavili autorovi duševne i duchovne príbuzné postavy bezútešných a utrápených ľudí, ktorí nedokázali uniknúť večnej tragike pozemského údelu človeka: jazdec, toreador, tulák, cirkusant, krasojazdec, vandrovník, Don Quijote, utečenec, klaun, pútnik, vojak a opäť jazdec – množstvo variantov človeka na cestách, na večnej pozemskej púti odniekadiaľ niekam.

Maliarove osobné životné pocity z prežívania nevyliečiteľnej choroby splývali s úzkosťou jeho spolupútnikov, ktorá bola v dobovej atmosfére konca tridsiatych rokov 20. storočia čoraz citeľnejšia. V jeho zrelej tvorbe zotrvala postava tragického hrdinu Dona Quijota. Spôsob, akým rytier prechádzal životom a svetom, v ktorom vymizla česť a šľachetnosť, mu poslúžil ako príklad povznesenia sa nad každodenné ponižovanie, bezmocnosť a útrapy života. Umelec sa v jeho postave našiel, požičiaval si jeho tvár a tieto zobrazenia môžeme interpretovať ako skrytý autoportrét. Odveká cesta hľadania nehynúcich ideálov a napĺňania skutočných i domnelých ušľachtilých cieľov s vážnym zámerom a tragickým záverom sa stala údelom aj maliara Cypriána Majerníka.