Ľad

Príbeh sa odohráva v súčasnej Moskve: tajomná sekta modrookých a plavovlasých ľudí je na honbe za vyvolenými, tiež plavovlasými a modrookými ľuďmi, ktorí majú 'živé srdce'. Svoje obete unesú a rozbijú im hrudník ľadovým kladivom. Tento brutálny útok prežijú len tí, ktorých srdce 'prehovorí'. Sujetový základ Sorokinovho románu tvorí fantastický príbeh tajného bratstva, ktoré svoju silu čerpá zo sibírskeho meteoritu.

Ich kolektívne rituály pripomínajú mechanizmy totalitných režimov. Text v štyroch častiach majstrovsky spája žánre fantasy, akčnej a kriminálnej literatúry s prvkami neúprosnej satiry, ktorej predmetom je aj v tomto prípade ruská spoločnosť a jej každodenné mýty. Úryvok z knihy: Dievča plače 14:11 Reštaurácia Balagančik. Trojrybničná ulička 10. Poloprázdna sála reštaurácie. Nikolajevová vyšla z toalety, podišla k stolíku. Za ním sedela a fajčila Lyda: 23 rokov, pekná postava modelky, obtiahnutá koženou kombinézou, stredne veľké prsia, dlhý krk, maličká hlava s celkom krátkym účesom, chutná tvárička. „Záchod tu majú dole.“ Nikolajevová si sadla oproti Lyde. „Nešikovné.“ „Zato skvelo varia,“ prežúvala Lyda. „Majú francúzskeho kuchára.“ Nikolajevová naliala červené víno do čiaš. „Takže, kde som prestala?“ „Čin-čin.“ Lyda zdvihla čašu. „Pri holom blondínovi s modrými očami.“ „Čin-čin,“ štrngla si s ňou Nikolajevová. Napili sa. Nikolajevová si vzala olivu, požula ju, vypľula kôstku: „Na tom vôbec nezáleží, či bol holý. Chápeš, v živote som nič také nezažila, nikdy ma nič také nepostihlo. Jednoducho... akoby som sa niekam prepadla... a v srdci som cítila takú nehu... ako... akoby... ja neviem... ako... ja neviem. No ako pri mamke v detstve. Revala som potom ako malá. Chápeš?“ „Fakt ťa nepretiahol?“ „Fakt nie.“ Lyda pokrútila hlavou: „Hm. Sú len dve možnosti: buď sú to narkomani, alebo satanisti.“ „Nič mi nepichali.“ „Ale veď vravíš, že si odpadla.“ „Áno, po vpichu ani stopy. Žily mám neporušené.“ „Možno ti nepichli do žily. Mala som jedného klienta, ten si kokaín pchal do zadku. A frčal. Vravel, že tak sa nekazí nosová priehradka.“ Nikolajevová pokrútilahlavou: „Nie, nie, Lydka, to nie sú nijakí fetoši. V tom bude niečo iné. Vieš, akí sú bohatí? To je seriózna firma. To cítiš.“ „Takže satanisti. Porozprávaj sa s Birutou. Tú raz trtkali satanisti.“ „A čo? Bolo to drsné?“ „Ani nie, ale celú ju natreli kohúťou krvou, nevedela sa doumývať...“ „Ale tu striekala moja krv, nie kohútia.“ Lyda pritlačila ohorok: „Teda... nejde mi to do hlavy.“ „Ani mne.“ „Aľka, a nebola si nadrbaná?“ „Prosím ťa!“ „Hm... Vravíš, že si mala v srdci... no... taký ostrý pocit. To ako keď sa do niekoho zaľúbiš?“ „Silnejší... to je... ako by som ti to vysvetlila... no... ako keď ti je niekoho veľmi ľúto a on ti je veľmi blízky. Až taký blízky, že si schopná dať mu všetko, všetko, no... no... to je...“ Nikolajevová vzlykla. Pery sa jej roztriasli. A zrazu sa rozplakala zľahka a mocne, akoby zvracala. Vzlyky ju celkom pohltili. Lyda ju chytila okolo pliec: „Aľka, mačiatko moje, upokoj sa...“ No Nikolajevová vzlykala silnejšie a silnejšie. Vreštaurácii bolo len zopár hostí, no všetci hľadeli na ňu. Hlava sa jej triasla. Zahryzla si do prstov, zviezla sa zo stoličky.