Ničoho sa neboj

Som doktorka Adeline Glenová. Pre svoju genetickú dispozíciu necítim bolesť.

Nikdy som ju necítila. A nikdy nebudem. Bostonská detektívka D. D. Warrenová prišla po zotmení na miesto činu. Začula praskanie podlahy, tichú uspávanku... Viac si nepamätá. Neskôr sa dozvie, že sa jej podarilo vypáliť zo služobnej zbrane. Je vážne zranená, trpí obrovskými bolesťami, nehýbe ľavou rukou a nemôže sa vrátiť do práce, ktorú miluje. Moja sestra je Shana Dayová, smutne preslávená vrahyňa, ktorá prvý raz vraždila ako štrnásťročná. Dostala doživotný trest, za tridsať rokov vo väzení však zabila viac ľudí, než keď bola na slobode. O šesť týždňov nájdu ďalšiu ženu, zavraždenú vo vlastnej posteli. V izbe sú rovnaké rekvizity ako na mieste predošlej vraždy: fľaša šampanského a červená ruža. Jediná osoba, ktorá sa možno ocitla v blízkosti „vraha s ružou“, je detektívka D. D. Warrenová. Tá však ešte vždy nevládze vziať na ruky svoje dieťa, nabiť zbraň ani si spomenúť na jediný detail z noci, pre ktorú môže toľko stratiť. Naším otcom bol Harry Day, povestný sériový vrah, ktorý dobrovoľne odišiel zo sveta pred štyridsiatimi rokmi. Lenže vrah s ružou vie o ňom všeličo, čo by vedieť nemal. Sestra tvrdí, že ho pomôže zneškodniť a ochráni ma. Lenže sama skutočnosť, že necítim bolesť, ešte neznamená, že mi nemôže ublížiť vlastná rodina. D. D. sa ešte nevrátila do práce, ale je znova na love. Lebo vrah s ružou sa nezameriava len na osamelé ženy, ohrozuje aj samu detektívku a vyhliadol si novú obeť. D. D. vie, že existuje iba jediný spôsob, ako ho dostať: Ničoho sa nebáť. Z anglického originálu Fear Nothing (Dutton, Penguin Group LLC, New York 2014) preložil Ján Dulla. Ukážka z textu: Ocitla som sa v tme sama. A už som sa nebála, lebo tma bola teraz mojou priateľkou. Spojila som sa s ňou. Povedala mi, čo odo mňa chce, a ja som sa na ňu spoľahla, že ma ukryje. Ráno sa obchodný cestujúci Neil zobudí s boľavou hlavou od vypitého alkoholu, s príjemnou precitlivenosťou v iných častiach tela a s tupou bolesťou na zadnej strane pleca. Keď sa pôjde do kúpeľne osprchovať, určite sa pokúsi obzrieť si v zrkadle chrbát. Vtedy si na ľavej lopatke zbadá červený pruh, na okrajoch zľahka zvrásnený. Bude nad tým premýšľať. Uvažovať, či do niečoho nenarazil. Lenže rana bude vyzerať skôr ako široký škrabanec, čo by znamenalo, že sa poškriabal na niečom ostrom, niečom ako pracka na opasku. Nakoniec pokrčí plecami a vlezie do sprchy. Rana ho bude zrejme chvíľu páliť, potom prestane. Zahojí sa a zostane po nej len nezreteľný biely pás, ktorého pôvod mu zostane navždy záhadou. Lebo komu by zišlo na um, že mu v spánku odstránila skalpelom kus kože žena, ktorú zbalil v bare? A tá ju má teraz uloženú v sklenej fľaštičke ako súčasť nezvyčajnej zbierky, ktorú by nedokázala vysvetliť, ale potrebuje ju vlastniť. Adoptívny otec bol posadnutý mojou geneticky vrodenou neschopnosťou pociťovať bolesť. Väčšie starosti mu možno mala robiť moja genetická predispozícia spôsobovať bolesť iným.