Príbeh Artfora sa začína v jednom byte plnom priateľov, ktorí majú mnoho snov, snov o dobrodružstve myslenia. No príbeh nekončí v rovine snov, pokračuje. Najprv v ošarpanom dome na Ulici červenej armády. Treba vyjsť po vŕzgajúcich schodoch vo dvore domu, ktorý už neexistuje a tam sa otvára svet kníh. Kníh, ktoré ponúkajú esenciu slobody.
Príbeh sa vyvíja ďalej: v budove, kde dovtedy bolo mäsiarstvo, vzniká kníhkupectvo plné ciest, ktoré majú jeden spoločný cieľ a tým je dobrodružstvo myslenia. No v tejto našej krajine existuje viac dobrodruhov ochotných vydať sa na dlhú cestu. V Košiciach vzniká nový ostrov vstupeniek na cestu dobrodružstva. Myslenie sa stáva hitom! V Žiline sa k Artforákom pridávajú bratia z krajiny Óm a časom sieť dopĺňa posádka v Banskej Bystrici. Najnovšími cestovateľmi za dobrodružstvom myslenia sú Trnavčania. A dobrodruzi chtiví kvality sa nájdu aj na vlnách internetu.
Príbeh dobrodružstva myslenia pokračuje aj po dvadsiatich rokoch, rokoch rozkvetu aj pádov a bojov, rokoch zmien aj stagnácie, no príbeh ide stále ďalej. Stále sú tu ľudia, ktorých tento príbeh zaujíma. Stále sú tu ľudia, ktorí píšu tento príbeh každým dňom ďalej a ďalej, do nových a nových dobrodružstiev.
V.M.
__________________________________________________________________________
20 rokov AF
"Dvadsať rokov je zaujímavý vek: človek už nie je tínedžer, no ešte nie je celkom dospelý. Už môže voliť a piť pivo, no väčšinou ešte nemusí chodiť každé ráno do nudného zamestnania. Už sa párkrát zrazil s nepríjemnou realitou, no ešte nestratil ideály.
Artforum má dvadsať rokov.
Hoci som už zabudol na mnohé detaily, stále si na to pomerne dobre pamätám: posledné roky komunizmu, samizdaty, tajomný underground a pestrofarebná nezávislá scéna, Jazzová sekcia, podpisy na podporu zavretých a súdených kamarátov, Bratislavská päťka, Revolver Revue, Fragment K, Sport, Spusa (Společenství přátel USA), Lidovky, kazety od Petra Cibulku (toho, čo neskôr zverejnil slávny “zoznam”), sviečková (demonštrácia), Palachiáda, prvé Šimečkove poviedky v Dotykoch a Tatarkove texty v Slovenských pohľadoch, koncerty na Garde, v Primafe a u Rolanda,...
Z toho všetkého vzniklo Artforum. Najprv sme si mysleli, že budeme pobočkou Jazzovej sekcie, ktorá práve pod týmto menom (Artforum) ešte koncom osemdesiatych rokov začala znovu pôsobiť. Chceli sme organizovať koncerty a výstavy, vydávať a predávať knihy, iniciovať divadelné predstavenia. Chceli sme sa stretávať, chceli sme byť spolu a venovať sa veciam, ktoré sme mali radi.
A vlastne sme to aj robili. A vlastne to Artforum robí celých tých dvadsať rokov.
Vo februári 1990 sme zorganizovali dve akcie: koncert Karla Kryla v PKO a Koncert pre Artforum v Dome lodníkov. Už si celkom nepamätám, čo bolo skôr, ale týmito dvomi akciami začalo verejné pôsobenie Artfora. Z koncertu Karla Kryla mi utkveli v pamäti tri veci: Prvýkrát nám niekto (vydavateľstvo Bonton) chcel dať niečo (Krylovu platňu Rakovina) “na faktúru” a my sme nevedeli, čo to je.Zoznámili sme sa s vtedajším riaditeľom PKO pánom (lepšie povedané súdruhom) kúzelníkom Alexandrom Geričom, ktorý chcel vidieť (vo februári 1990!) písomné povolenie na to, aby sme koncert mohli urobiť – ukľudnil ho až telefonát s Karlom Srpom, vtedajším námestníkom ministra kultúry ČR. Nebolo to príjemné zoznámenie.Krylova manažérka Saša nás po koncerte chcela dať z nejakého dôvodu k súdu. Tiež to nebolo príjemné, no so Sašou sme sa neskôr stali priateľmi a všetko sa na dobré obrátilo.
Na Koncerte pre Artforum vystúpil MCH Band a brnenská skupina E (Kokolia, Ostřanský, Václavek). Kamaráti zo Zlína nám pár dní pred koncertom ponúkli knihy exilových vydavateľstiev, ktoré sa po páde komunizmu prvýkrát dostávali do Československa. Išli sme ich zobrať do Zlína (ešte sa oficiálne volal Gottwaldov) a na plagát sme napísali, že okrem hudby, piva a párkov sa bude pred koncertom predávať exilová literatúra. Tak to aj bolo. Prekvapením bol fakt, že dve hodiny pred plánovaným začiatkom koncertu prichádzali ľudia kvôli tým knihám. Do začiatku koncertu sa takmer všetky – hoci boli na svoju dobu dosť drahé – predali.
Tak sa Artforum prirodzene začalo venovať hlavne knihám.
A venuje sa im dodnes, spájajúc pritom nadšenie a idealizmus odrasteného tínedžera s vážnosťou a profesionalitou dospelého občana. Ako človek, ktorý sa celý čas pohyboval v blízkosti Artfora a nejaký čas aj v jeho vnútri viem, že to nebolo ľahkých dvadsať rokov. Boli to však zároveň roky plné vášne, krásy, roky prepletené priateľskými vzťahmi, roky “dobrodružstva myslenia”.
Nech je taká aj ďalšia dvadsiatka! "
Juraj Kušnierik
__________________________________________________________________________
Všetko najlepšie, Artforum!
V roku 1990 som začal hltať jednu knižku za druhou. Chodil som na gymnázium na bratislavskej Grösslingovej ulici, takže som, prirodzene, Artforum objavil skoro, sídlilo totiž o pár domov ďalej. Pred vchodom a hlavne na polorozpadnutej pavlači a vnútri sa zhromažďovali podivuhodné indivíduá, čo ma nesmierne vzrušovalo, pretože inak bol svet plný úplne normálnych, a (hlavne v tom veku) celkom neznesiteľných bytostí.
Nepoznal som vtedy veľa ľudí, ktorí milovali knihy, a tamojší kníhkupci ich nielenže zbožňovali, ešte ich aj na spanilých jazdách vláčili v plných batohoch z Prahy. Chápem, že v dnešnej ére Amazonu, mp3-audiokníh a Kindle to znie smiešne, ale svet existoval aj pred internetom, a nie je to až tak dávno.
Praha, to vtedy znelo pre malomestských Bratislavčanov podobne ako dnes Kreuzberg alebo Soho. V roku 1990 totiž bežné kníhkupectvo v hlavnom meste SR vyzeralo skôr ako zelovoc, kde sa zhodou nepríjemných okolností ocitli zväzky knižiek, než ako svätostánok literatúry. Predavačky nosili modré tesilové zástery a pohľadom preklínali každého, kto si dovolil siahnuť na výtlačok, zalistovať v ňom a potom ho nebodaj nekúpiť. Okrem kníh, ktorých obálky vyzerali ako z roku 1971, predávali aj tapety s motívmi Vysokých Tatier a autobusové zájazdy do Turecka za koženými bundami.
V Artfore som mohol stráviť hodinu, prečítať tri poviedky, počúvať papagája v klietke aj burácajúci Bauhaus a nik ma nevyhodil, ani mi nevynadal. Tam som prvý raz naďabil na mená ako Brautigan, Ferlinghetti či Gide, a len matne som tušil, ako sa správne vyslovujú.
Z predavačov som mal najradšej Klausa, s ktorým ma odvtedy spája kamarátstvo. Ponúkal obrovskú zbierku platní a upozorňujem, že to neboli dídžejské vinyly, ale elpéčka, pretože kto už vtedy vlastnil prehrávač cédečiek, to bol Niekto. Mimoriadne bystrý, ale aj dosť temný muž Klaus sa v muzike skutočne vyznal, neovládal vlastne iba jedinú vec – umenie predávať, ale to sa zdalo nepodstatné. Okrem literatúry som vďaka Artforu objavoval aj hudbu. Trápilo ma však, že na kúpu všetkého, čo som chcel, mi vo vreckovom vždy chýbala jedna nula.
Roky plynuli, Artforum sa rozširovalo a môj vzťah s touto, zrazu už sieťou obchodov, sa zintenzívnil roku 2001. Vtedy nám s Tiborom napadlo, že okrem knihy na vlastnom labeli a mystifikačnej kampane urobíme aj turné po Slovensku. Keď sme Vladovi Michalovi, ktorý vyzerá ako všetko len nie šéf menšej korporácie, navrhli sériu čítačiek s dídžejskými vystúpeniami, na naše prekvapenie nás nevyhodil, ale isto si pomyslel, že nie sme úplne normálni.
Odvtedy som, ak dobre počítam, všetky kníhkupectvá AF obehol na podujatiach štyrikrát a toto je asi jediná firma na svete, ktorej väčšinu zamestnancov poznám osobne. Veľa ľudí si myslí, že všetky čítačky z tej istej knihy sú rovnaké, ale podľa mňa je každá iná, tak ako každé kníhkupectvo tej istej značky je trocha odlišné, a vypovedá čosi iné o meste, v ktorom sa nachádza, a o ľuďoch, ktorí v ňom žijú a pracujú.
O dve dekády neskôr dom so životu nebezpečnými schodmi, v ktorom Artforum vzniklo, už dávno nestojí. V našej krajine fungujú mnohé väčšie a modernejšie obchody s knihami. Lenže ak v nich vôbec nájdem predavačku, ktorá si v rohu hodinu apaticky lakuje nechty, otázku, kde nájdem nového Baricca, radšej prehltnem.
Artforum zmenilo spôsob, akým na Slovensku kupujeme a vnímame knihy, a to v štáte, kde čítanie nikdy nehralo takú významnú rolu ako u našich susedov, nie je málo. Žijeme v ére tridsaťročných multimilionárok, ktoré v živote nepohli prstom, akurát majú tatkov a frajerov na správnom ministerstve – preto je dobré vedieť a pripomínať si, že poctivé podnikanie ešte nevymrelo.
Držím kníhkupectvám AF palce, aby pre čitateľov a poslucháčov úspešne vydržali minimálne do konca kapitalizmu – ten je totiž, vláde navzdory, v nedohľadne.
Michal Hvorecký
(zdroj: http://hvorecky.sk/2010/02/10/vsetko-najlepsie-artforum/)
(zdroj: http://hvorecky.sk/2010/02/10/vsetko-najlepsie-artforum/)
foto: Janka Kožíková, Jakub Kratochvíl, archív AF
----------
Videá:
----------
Videá:
