Diabolská izba

Sir Arthur Conan Doyle (1859 – 1930) sa do sŕdc čitateľov zapísal predovšetkým ako stvoriteľ najslávnejšieho literárneho detektíva Sherlocka Holmesa, ktorý je známy naozaj po celom svete. Aj holmesovské detektívky vedeli byť značne hrôzostrašné, nuž nečudo, že Doyle svoje spisovateľské zručnosti zúročil i na teréne žánru hororovej fantastiky.

K tomuto žánru ho viedol i jeho celoživotný záujem o špiritizmus (stal sa aktívnym členom slávnej Society for Psychical Research). Paradoxne ho práve racionalistická metóda, vychádzajúca z medicínskeho školenia primäla k otvorenosti voči mysterióznym fenoménom a k tomu, že sa nimi začal zaoberať i vo svojich prózach. V jeho tajuplných poviedkach väčšinou skeptický racionalistický hrdina, najčastejšie rozprávač (ktorý akoby z oka vypadol Dr. Watsonovi), býva konfrontovaný s tajuplnými úkazmi, ktoré ich nedovoľujú racionálne, prirodzene vysvetliť. Doylove prózy zručne dávkujú napätie a otvárajú šerosvit dohadov, až kým príde záverečný šok. No neurčitosť zostáva. „Loď, plaviacu sa polárnymi pláňami, čosi prenasleduje a kapitán Polárky upiera zrak do diaľky, kde niečo vidí len on... Tajuplné prastaré egyptské receptúry na oživovanie mŕtvych, jednoruká mátoha v lekárskom laboratóriu, médiá na špiritistických seansách, špiritistické materializácie, čosi hrôzostrašné číhajúce v temnej jaskyni, vývojové mutácie, vyžarovanie duchovnej energie z predmetu, diabolská pomsta – to všetko sú témy, sľubujúce správny zážitok pre labužníkov hororovej fantastiky. Doyle však nikdy nevyužíva lacné nadprirodzené efekty – naopak, všetky mysteriózne javy sa usiluje preskúmať s priam vedeckou metodickosťou. Akoby sa Sherlock Holmes so svojou dedukčnou metódou odrazu ocitol v temnej ríši okultných javov. Doyle predsa písal v časoch, keď špiritizmus bol rovnakou vedou ako kriminológia...“ Tomáš Horváth